História obce

Kráľ Žigmund v roku 1410 daroval šľachticom z Kapušian okrem hradného panstva Kapušany aj panstvo Malcov s Veneciou, o ktorej darovacia listina uvádza, že bola opustená, čo nepriamo dosvedčuje, že tu pred tým sídlil šoltýs s rodinou.

V písomnostiach z 15.-16. storočia vyskytuje sa pravidelne pod názvom Wenecze, čo bol maďarizovaný názov slovenského Venecia. Je evidentné, že jeho základom je latinský názov Venetia, teba Benátky v Taliansku. Bola to pravdepodobne skupina sklárov z ostrova Murano , patriaceho do Venecie, ktorých tu usadili zemepáni a ktorí osídlili toto územie. Sklárska tradícia tu bola živá ešte donedávna. Venecia zostala dlhé obdobie súčasťou panstva Malcov a vo vlastníctve Kapušian. V roku 1427 tunajšie domácnosti zdanili a neskôr sa sedliaci odsťahovali, prípadne stratili užívané pozemky a upadli medzi želiarov.

V roku 1787 mala Venecia 35 domov a 235 obyvateľov, v roku 1828 to bolo 41 domov a 336 obyvateľov.

V roku 1943 bola pripojená k obci Lukov. V rámci elektrifikácie v 50-tých rokoch v Lukove bola postavená malá vodná elektráreň, ktorá bola medzi prvými troma svojho druhu v Československu. V tomto období bola prevádzkovaná aj pekáreň. Chlieb sa rozvážal traktorom do okolitých obcí.

História podľa Jozefa Hudáka

Spracoval: Dr. Juraj Klepač

* text neprešiel úpravou*

Výťah z kroniky obce Lukov podľa kronikára Jozefa Hudáka, doplnený o povojnový vývoj z rozprávania pamätníkov, ale najmä pamäť Juraja Rohaľa – Spolkara.

Starším pre oživenie pamäti, mladším pre poučenie.

Jozef Hudák: Pôsobil v obci ako učiteľ, narodil sa 22. mája 1905v Mikušovciach, okr. Prešov. Pochádzal z gazdovskej rodiny. Ľudovú školu ukončil vo svojej rodnej obci, Gymnázium a učiteľský ústav v Prešove. Po ukončení štúdia ihneď 1. septembra 1926 nastúpil učiť do Lukova, kde sa stal aj obecným kronikárom. Pán Hudák dal základné vzdelanie desiatkam detí z Lukova a Venécie. Mimo toho sa v obci angažoval vo všetkých sférach kultúrneho a spoločenského života.. Na tú dobu bol skutočným osvetárom. Kroniku v obci začal písať 1. júla 1933.

História obce – JUDr. Jozef Komár o Lukove píše: Lukov leží na severnom úpätí Čergova v hornej časti doliny Tople. Chotár obce sa rozprestiera v nadmorskej výške od 400 do 996 m.n.m., stred obce je 420 m.n.m. Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1355. Táto však svedčí o tom, že Lukov jestvoval už pred týmto rokom. V písomnostiach zo 14. až 18. storočia sa obec vyskytuje pod názvami Lukua, Lukuw a Lukow, resp. Maďarský tvar Lukó.Obec vybudovali osadníci na čele so šoltýsom podľa zákupného práva. Kráľ Karol Róbert daroval v roku 1322 územie Lukova a priľahlú časť Tople a Čergovského pohoria šľachticovi Mikčovi z rodu Akoš. Jeho synovia roku 1358 dali Lukov šľachticom z Kamenice. Od polovice 16. storočia obec patrila Forgáčovcom, neskôr Aspremontovcom a v 19. storočí Anhaltovi.Koncom 17. storočia postihol obec dobytčí mor a obyvateľstvo sa odsťahovalo. Roku 1771 postavili v Lukove výrobňu potaše /draselnej soli používanej pri výrobe skla/. V rokoch 1860 až 1872 tu pracovala papiereň. V 18. storočí boli v Lukove malé kúpele. Obyvatelia obce pracovali v lesoch a zaoberali sa chovom oviec, zhotovovaním šindľov a výrobou dreveného uhlia.

Podľa Jozefa Hudáka v roku 1933 v Lukove / okrem Venecie/ žili a bývali tieto rodiny:

Ján Voška, Jozef Chrobák, Juraj Volčko, Pavol Onufer, Vasko Onufer, Ján Volčko – Škvirk, Juraj Onufer – Lukačanin, Vasko Jankiv, Ján Ujacký, Michal Volčko – Lukačko, Petro Mikita – Danichin, Michal Ujacký, Jozef Džunda – Voška, Jurko Ratvaj, Vasko Volčko, Ján Rohaľ- Lobivčák, Miško Šveda, Jurko Billý, Ján Džmura , Jurko Rohaľ, Vasko Rohaľ – Varmecký, Ján Rohaľ – Lobivčak, Petro Mikita, Zuzka Rohaľová, Ján Vasko Rohaľ, vd. Anna Klepačová, Ján Rohaľ – Dudra, Farský úrad, Cerkov, Lesná správa, Kancelária Lesnej správy, byt lesníka, Ján Šveda, Rosenbarinová, Mikuláš Choma, Jozef Brezovský, Jurko Onufer, Michal Ščurok, Ondrej Rejda, Jurko Rohalčin, Ján Rohalčin, Michal Ščurok, Ján Šoltýs, Jurko Bednár, vd. Kravcová, Jozef Šveda, Mikuláš Ščurok, Seman Džunda – notársky úrad, Michal Sidor, Šimon Grinvald, Mor Milder, Sali Litmanová, Ján Rohalčin a Straka, Feri Milder, Filip Sinta, Ján Krupa, Mária Bilčaková, Jozef Bobalik, Mária Rohaľová, Seman Pavlič, Ondrej Vilner, Dom cirkvi Židov, Meilich Fass, Židovská cirkev, vd. Mária Pilárová, Jozef Rusinko, Jor Rusinko, Michal Rusinko, Petro Ratvaj, Ján Sidor, Ján Bobalik, M. Sidor, Petro Mikita, Anna Tulenková, Vasko Malega, Jeroim Rosenbaum, Jurko Šveda, Juraj Šveda, Michal Sidor, Jozef Rohaľ – Zuzin, Miško Malega, Elena Valkovčaková, Jozef Buliščak, Michal Buliščak, Ondrej Hirkala, Michal Kušnir, Juraj Pop, Vasko Ratvaj, vd. Júlia Dorošová, vd. Júlia Švedová, vd. Mária Volčková, vd. Mária VolčkováSidorová, Jozef Volčko, vd. Anna Onuferová, Vasko Onufer, Anna Onuferová, Michal Onufer – Kolesar, Juraj Rohaľ – Spolok, Škola, Štefan Reviľak, Ján Reviľak, vd. Anna Cenkerová Ščuroková, Jurko Volčko, Vasko Kravec, Ján Rohaľ, vd. Anna Ratvajová, Žofia Rohaľová – Kuncová, Ján Rohaľ – Iľkiv, Michal Sidor, Mária Karaffová, Jozef Ščurok, Michal Tulenko st. Michal Tulenko, Jozef Gužik, Jozef Molčan, Ján Bobalik, Ján Reviľak – Praceľ, vd. Mária Pilarová, Lorbert

Dlhoročným starostom v obci bol Ján Voška. Pred ním v obci starostoval: Jozef Molčan, Jurko Rohaľ – Spolkar, Jurko Popik, Michal Šveda. Prvým starostom po vzniku ČSR bol Ivan Reviľak.

Autor kroniky našu obec charakterizuje takto: Obec Lukov je položená na dosť peknej rovine, cez obec vedie obecná cesta pekne upravený potok. Po oboch stranách cesty a potoka sú postavené domy. Prvé číslo na pravej strane potoka začína od čísla 1, kde býva starosta Ján Voška. Väčšina domov v obci je drevená jednoizbová s malými okienkami a sú pokryté slamou. V obci sa vyníma len dom vd. Márie Pilárovej, ktorý bol postavený v roku 1912. Je vybudovaný z tehly a pokrytý eternitom. Posledný dom na pravej strane obce je biedny dom robotníka Filipa Sintu – poľského občana. Na ľavej strane cesty posledným biednym domčekom je dom Jána Krupu rodáka z cudziny. Mimo tejto obce je ešte ďalšia časť obce, ktorá sa volá Pisky s pár domčekmi. Začína pri Lesnej správe a končí pri susednej obci Venecia. Medzi oboma obcami preteká potok Topľa, do ktorého vtekajú všetky potôčiky, často robí veľkú škodu. Názov má od toho, že vyteká zo studničky, ktorá je pod topoľom v chotári Topoľka pri Minčole. V Topli žije ryba pstruh. Ďalej autor píše: Domy v dedine sú drevené, lebo sú teplé, suché a lacné. Pokrývajú sa slamou, lebo plech, eternit a škarupa sú drahé, Domy sú malé, majú len jednu izbu a priklet. Len 14 gazdov v dedine má dve izby. Ľudia žijú podľa hesla: „Dobré bolo dedovi tak aj mne musí byť“. V roku 1933 bolo v obci 30 domov z tehly, 7 domov z kameňa a 89 domov z dreva. Z toho 22 domov bolo pokrytých eternitom, 14 škarupou, 5 plechom, 20 šindľami a zbytok slamou.

V roku 1927 veľkú pozornosť v obci vzbudilo prvé rádio, ktoré vlastnil Ing. Vojtech Močary, vtedajší lesný správca. Po ňom si rádio kúpil aj pán Karč, obvodný notár a Henrich Richter – obchodník.

V roku 1931 sa mesto Bardejov po prvýkrát telefonicky spojilo s Poštou v Malcove a táto sa následne spojila s Lesnou správou v Lukove a tak dedina už mala spojenie, čo bol veľký pokrok.

V obci existovala lesná správa, ktorá sa v roku 1930 presťahovala do Zborova a v Lukove zostalo len polesie, ktorého správcom bol Ján Frolich. Okolo roku 1880 sa z Gerlachova do Lukova presťahovala pošta, ktorá pre zlé vzťahy a konflikty medzi personálom sa v roku 1927 presťahovala do Malcova.

Za Rakúsko-Uhorska v Lukove bola aj žandárska stanica a pohraničná stráž, ktorá sa neskoršie presťahovala do Lenartova. Autor uvádza, že v obci žila jedna cigánska rodina Juraja Bilého, ktorý sa živil kováčstvom. Mal hluchonemého syna a dcéru, ktorá už ako 15 ročná porodila. V obci bol aj dobrovoľný hasičský zbor, ktorý vlastnil štvorkolesovú striekačku. V obci hasil požiar Volčkovej pivnice, u Tkačenka komín a u Rohaľa-Lobivčáka horiace konope. Okrem toho hasiči pomáhali aj Malcovu, Gerlachovu a v Hrabskom.

Lukov mal aj poľovný revír. Ročný prenájom stal 602 Kč. V revíri boli premnožení diviaci, ktorí robili gazdom veľké škody na poľnohospodárskych plodinách.

V tom čase v dedine bezpečnosť zabezpečovala nočná varta. Varta bola kolujúca a symbolom vartaša bola trúba z kravského roha. Varta trvala od 21 do 4 hod. ráno.

Ako kronikár spomína, doba bola ťažká a ľudia žili v biede. Denná mzda robotníka muža bola 12-15 Kč, ženy len 5-6 Kč. Furman vtedy zarobil 30 Kč.

Jedinou vzdelávacou inštitúciou v dedine bola škola, ktorá bola založená v roku 1810. Zo začiatku fungovala ako jednotriedka a od roku 1903 už ako dvojtriedka. Do tejto školy chodili deti z Lukova ako aj susednej obce Venecia. Za školu sa ročne platil 30-50 Kč. Na škole učil Mikuláš Belovič s manželkou Irinov a neskôr aj Jozef Hudák, autor kroniky.

Na chotári dediny existujú aj tieto symboly: Kaplnka postavená v roku 1828 za peniaze Jozefa Rohaľa a je zasvätená Svätej trojici. Ďalej v chotári sú tri kríže. Poniže obce kríž dala postaviť rodina Sidorjaková a Buliščaková v roku 1831. Pod Zvezlom kríž dal postaviť Vasiľ Rohaľ-Zuzin, pri Potašnej kríž dal postaviť v roku 1889 Ján Šuťak. V roku 1800 v obci bola postavená cirkev, ktorá v roku 1833 zhorela aj s celou dedinou. Zachránil sa z nej len obraz Posledná večera, Nikolaj a Spasiteľ. V roku 1834 tato cirkev bola znovuobnovená, no 8. augusta 1873 znovu zhorela aj s horným koncom dediny. Od roku 1873 táto cirkev znovu slúži veriacim. V roku 1928 na počesť vzniku československej republiky bol v obci vybudovaný aj parčík s pamätným kameňom, ktorý sa nezachoval.

V tom čase v dedine bol aj notársky úrad, kde bol notárom Gustáv Karč. Občania obce sa živili najmä prácou na chudobných poličkách a prácou v lesoch. Doprava do mesta existovala len konskými povozmi. Až v roku 1930 začal z Bardejova do Lenartova a späť premávať autobus. V obci sa vtedy chovalo 359 kusov dobytka, 260 prasiat, 56 oviec, 13 kôz a 58 koní. Pri súpise v roku 1930 bolo zistené, že občania postujú aj 48 čerešní, 7 višní, 424 jabloní, 316 hrušiek , 1234 sliviek bystričiek a 68 sliviek duranin a 30 orechov. V tom čase včelárstvo v dedine nebolo rozšírené. Včelárstvu sa venoval len Gustáv Karč, vtedajší notár.

V roku 1920 v Lukove žilo 633 ľudí, z toho 298 mužov a 335 žien. Podľa národnosti 310 Čechoslovákov, 19 Rusinov, 5 Maďarov, 17 Nemcov a 282 iných. Podľa náboženstva 528 greckokatolikov, 32 katolikov, 4 evanjelici, 69 ostatných.

Obec Lukov neobišli ani pohromy a tregédie. V roku 1833 zhorela celá dedina. 8. augusta 1872 zhorel horný koniec dediny aj cirkev. V rokoch 1847-48 panoval v dedine hlad, cholera, tyfus a na tie následky zomrelo 255 ľudí. V roku 1925 blesk zabil Jána Doroša keď v cerkvi zvonil na blížiacu sa búrku. V tom istom roku Janko Kušnir zabil svojho brata Vaska. V roku 1930 strom v lese zabil Vaska Volčka. V roku 1929 Peter Blaščak zabil Juru z Malcova. Trojročná Zuzana Rejdová sa utopila v Topli. Pre rodinné problémy sa obesila Zuzka Rohalčina.

7.januára 1934 po prvýkrát v Lukove sa uskutočnilo divadlo, ktoré pod vedením učiteľa Jozefa Hudáka nacvičila Lukovská mládež. Hralo sa predstavenie od A. Duchnoviča „Dobroditeľ perevišajet bohatstvo“. Aktérmi boli: Rohaľová Zuzka, Rohaľová Oľga, Júlia Sidorová, Mária Dudrová, Ivan Kažik, Ivan Varmecký, Peter Malega, Michal Tulenko, Michal Kravec, Jurko Kažik, Michal Špak a starší žiaci školy. Predstavenie malo veľký úspech u občanov.

V roku 1930 obec navštívil aj gréckokatolický biskup vladyka Pavel Gojdič a končil aj bohoslužby.

Pre veľkú biedu a vysokú nezamestnanosť bolo aj vysoké vysťahovalectvo a emigrácia, najviac ľudí odišlo do Ameriky v rokoch 1880-1890. Podľa pamätníkov do Ameriky a Kanady odišiel: Ján Reviľak-Fecko, Juraj Rohaľ-Iľkojanka, Michal Tulenko, Michal Rohaľ-Spolkár, Ján Rohaľ-Lobivčák, Vasiľ Rohaľ-Varmecký, Ján Rohaľ-Drotar, Ján Rohaľ-Koščilnik, Michal Sidor-Požičko, Vasiľ Špak, Ján Rohaľ-Dudra, Juraj Rohaľ-Rohalčin, Michal Džunda, Jozef Brezovský ale aj príslušnícirodiny Gužikovej, Vaskovej, Sedlakovej, Lukačkovej, Peterkovej, Džmurovej, Klepačovej, Jozef Ščurok-Rožak, Vasiľ Valkuvčak, Juraj Pop, Michal Ratvaj, Volčko-Vaňovasiľa, Ján Ratvaj-Tulenčak, z rodiny, Tulenčakovej, Bobalikovej, Kravcovej a Matisininovej..

Lukov neobišla ani I. svetová vojna. Tejto vojny sa zúčastnil: Seman Pavlič, Michal Čulak, Ján Bobalik,Michal Rejda, Jozef Gužik, Vasiľ Jankiv, Juraj Rohaľ-Iľkojanka, Vasiľ Rohaľ, Michal Rohaľ-Kravec, Jozef Volčko-Škvirk, Michal Valkuvčak, Ján Rohaľ-Dudra, Vasiľ Džmura, Vasiľ Mikita, Michal Rohaľ-Lobivčak, Juraj Rohaľ-Lobivčak, Juraj Rohaľ-Kravec, Ján Karafa. Z tejto vojny sa nevrátili: Ján Karafa, Michal Rohaľ-Lobivčak, Juraj Rohaľ-Kravec, Vasiľ Mikita a Vasiľ Džmura.

V roku 1933 sa v Lukove narodilo 34 deti, zomrelo 11 ľudí a vznikli 4 manželstva. V týchto rokoch boli povinné aj odvody na vojenskú službu. V tomto roku bol odvedený Juraj Klepač.

V tomto období v obci boli 2 krčmy s výčapom všetkých nápojov a tri predajne boli, kde sa predávalo len v zatvorených fľašiach. V tomto roku sa vypredal alkohol za 31 000 Kč, no limonády len za 372 Kč. V obci boli 2 trafiky, jednu mal Jurko Rohaľ a druhú Ivan Ujacký. V roku 1933 sa predal tabak a cigarety za 15 000 Kč.

Už v tomto období naši občania mali presný osevný postup. Prvý rok sa sialo žito, druhý rok nasledovali zemiaky, tretí jačmeň, štvrtý ďatelina alebo ovos bolhaj a tak nasledoval hnoj a znovu nasledovalo žito. Hnojilo sa aj tým, že na trebičisku alebo bolhajisku sa pásli aj ovce a ošípane.

Zmena pre Lukovčanov prichádza po roku 1938, keď sa v Lukove buduje fara, obecná budova, kúpalisko, kolkáreň, volejbalové ihrisko, kde sa v lete konajú aj ľudové veselice.

Lukov patril vždy medzi pokrokové obce, o čom svedčí aj fakt, že už v 30-tych rokoch tu pracuje ilegálna bunka KSS, ktorá vyvíja politickú činnosť proti vtedajšej buržoáznej vláde, jej činnosť sa stupňuje najmä v čase vypuknutia 2. svetovej vojny a v čase príprav SNP.

Miestnou súčasťou dnešného Lukova je v minulosti samostatná obec Venecia, ktorá sa za tzv. Slovenského štátu v roku 1943 pripojila k Lukovu. Venecia sa prvýkrát písomne spomína v listine z roku 1410, ktorou kráľ Žigmund daroval šľachticom z Kapušian aj panstvo Malcov a Veneciu. Z názvu obce sa môžeme domnievať, že zakladateľom Venecie bol Talian, obyvateľ Benátok zaoberajúci sa výrobou skla. Z počiatku Venecia patrila panstvu Malcov, neskôr Kopytovcom, Puľským a v 19. storočí grófovi Anhaltovi.

Na Venecii do roku 1947 bývali tieto rodiny:

Michal Karafa, Jozef Ščurok – Džon, Ján Hrabčak, Vasiľ Hrabčak, Ján Karafa – Sokol, Seman Džunda, Vasiľ Ryždik, Ján Džunda, Jozef Kažik, Juraj Kažik, Juraj Malega, Vasiľ Kuruc, Mikuláš Šuťak, Michal Sidor – Husár, Ján Kažik Ján Sidor – Bohač, Michal Dančišin,Michal Špak, Ján Ujacký – Huščik, Ján Mašľar, Mikuláš Rohaľ – Bednár, Mikuláš Mašľar, Majko Michal Karafa, Michal Bobalik, Augustinský, Ján Križan, Júlia Kažiková, Vasiľ Karafa Sokol, Michal Reviľak – Lešenko, Ján Brezovský, Jozef Jurič, Janko Balle – Plaskoň, Seman Šoltýs – Červený, Ján Bilý, Vasiľ Bilý

V miestnej časti Venecia je drevený kostolík Kozmu a Damiána z roku 1708 až 1709, ktorý je zaradený medzi národnú kultúrnu pamiatku. V tomto kostolíku sú vzácne ikony zo 17 – 18 storočia. Tento chrám pozostáva z troch priestorov – svätyne, predlženej lode a otvorenej predsiene, nad ktorou sa vypína samonosná veža zakončená izbicou pre zvony. Pod svätyňou je umiestnená menšia pivnica. Je to jediný podpivničený drevený kostolík na Slovensku.

V Lukove pôsobil a 30. 11. 1932 zomrel Michal Beskyd – politik, kňaz a rusinský buditeľ. Lukov je tiež rodiskom Dr. Ivana Rohaľa – Iľkiva a Ing. Pavla Džundu – dlhoročných diplomatických pracovníkov, Dr. Ivana Ratvaja – dlhoročného pracovníka povereníctiev a publicistu. V Lukove sa tiež narodil najmladší generál ČSSR Vasiľ Pavlič a mnoho ďalších vysokoškolsky a stredoškolsky vzdelaných ľudí, ktorí pracovali a pracujú takmer na všetkých úsekoch národného hospodárstva SR

Na Venecii sa tiež narodil Pavel Bobalik , ktorý pôsobil ako teológ a učiteľ na pravoslávnej bohosloveckej fakulte v Prešove.

V spoločenskom kalendári obce a jeho občanov je 19. január 1945 už desaťročia zapísaný ako deň oslobodenia mesta Bardejov, okresu i našej obce. Áno, ubehlo už šesť a pol desaťročí, kedy vojská Sovietskeho zväzu spolu s jednotkami 1. československého. armádneho zboru oslobodili od nacistického Nemecka nie len náš okres, našu dedinu ale o pár mesiacov neskôr aj celé Slovensko a spolu so západnými spojencami i celú Európu. Tejto radostnej chvíli však predbiehali roky utrpenia a najmä Slovenské národné povstanie. Do oslobodzovacieho procesu sa veľmi aktívne zapojili aj občania našej obce, jedni ako dobrovoľníci Červenej armády a partizáni a druhí , ktorí poskytovali materiálnu, politickú a ekonomickú podporu partizanskej skupine pod vedením Ivana Rokosovského-Litvinova, kpt. Viačeslava Antonoviča Kvitinského, partizánskemu zväzku „Alexander Nevský“ pod vedením Viktora Alexandroviča Karasieva-Stepanova a miestnej skupiny „Lipa“ pod vedením Ivana Demka, ktorí operovali v Čergovskom pohorí a našich lesoch.

Občania obce za svoje presvedčenie draho zaplatili. Svoj život v tomto protifašistickom odboji položili: Michal Bobalik, Juraj Buliščak, Juraj Dančišin, Ján Džunda, Juraj Glovňa, Michal Karaffa, Vasiľ Malega, Michal Rohaľ, Juraj Sidor-Požičko, Jura Sidor, Juraj Šveda, Michal Šoltys, Michal Ujacký, Peter Voška-RatvajIch hrdinská smrť nám vždy bude pripomínať pomník, ktorý stojí na hornom konci dediny.

Po oslobodení po dlhoročnom starostovi Jánovi Voškovi sa do čela obce stavia Ján Rohaľ – Varmecký, neskôr Jozef Dančišin, Jozef Ščurok st., Mikuláš Karafa, Michal Brezovský, Milan Rodanič. Tajomníkom MNV bol Vasiľ Rohaľ – Varmecký, Michal Džunda a Jozef Molčan. Po skončení vojny život v dedine naberá obrátky. Opravujú sa zničené cesty a mosty. Deti začínajú chodiť do školy. Ľudia si začínajú hľadať prácu aj mimo obce. Do čela obnovy obce po vojne sa stavajú komunisti, ktorí v obci riadia politický, hospodársky, ekonomický a kultúrny život, až do prevratu v roku 1990. V roku 1951 v dedinskej organizácii Komunistickej strany Slovenska sú organizovaní títo členovia: Juraj Džunda-Choma, Vasiľ Klepač, Juraj Jankiv, Michal Šveda-Peterko, Jozef Bilý, Juraj Rohaľ-Spolkar, Vasiľ Rohaľ-Varmecký, Irena Danišová-Spolkarová, Jozef Klepač, Michal Džunda – tajomník, Ján Klepač, Mária Klepáčová, Peter Džunda, Michal Doroš, Michal Volčko-Pirnak, Ján Reviľak-Fecko, Adam Rohaľ, Ján Rohaľ-Varmecký, Jozef Ščurok, Ján Reviľak-Praceľ, Juraj Klepač, Mikuláš Karafa, Juraj Ščurok-Lešo. Vo funkcii predsedu DO KSS sa vystriedali Vasiľ Klepač, Juraj Klepač, Juraj Rohaľ-Spolkar a Jozef Sčurok ml.

V roku 1947 sa naša obec značne zmenšuje, nakoľko pre nedostatok práce ale aj z politických dôvodov z obce do bývalého Sovietskeho zväzu hlavne na Ukrajinu do Rovenskej oblasti. Aj napriek tomu Lukov žije aj naďalej. Už v roku 1949 v decembri si obec zakladá Jednotné roľnícke družstvo-I. Typu. Prvým predsedom bol Juraj Rohaľ-Spolkar ktorý neskôr pracuje ako skupinár, traktorista, hospodár a z tejto funkcie odchádza aj do dôchodku. Druhým predsedom bol Jozef Reviľak, tak Michal Doroš, Michal Šveda a znovu Michal Doroš až do roku 1974, keď sa vytvorilo spoločné JRD Javorina so sídlom v Malcove.

Medzi prvých družstevníkov patrili: Juraj Džunda-Choma, Juraj Klepač, Vasiľ Klepač, Vasiľ Jankiv, Michal Šveda, Ján Džmura, Juraj Rohaľ-Spolkar, Vasiľ Rohaľ-Varmecký, Juraj Rohaľ-Lobivčak, Peter Mikita, Jozef Klepač, Ján Šoltys, Anna Šoltysová-Rožaková, Mikuláš karafa, Juraj Ščurok-Lešo, Ján Klepač, Michal Valkuvčak, vd. Mária Ratvajová, Michal Doroš, Michal Volčko-Pirnak, Ján Reviľak, vd. Anna Ratvajová, Adam Rohaľ-Kravec, Vasiľ Rohaľ-Kravec, Ján Rohaľ-Varmecký, Anna Rohaľová-Varmecka, Michal Kravec-Iľkojanka, Anna Rohaľová-Iľkojanka, Jozef Ščurok-Leško, Ján Reviľak-Praceľ.

Lukovské JRD v svojej činnosti sa zameriava na živočíšnu a rastlinnú výrobu. V živočíšnej výrobe sa začína špecializovať na chov pinsgavského dobytka, na výrobu mlieka a mäsa a neskôr na chov plemenných jalovíc a bykov. V rastlinnej výrobe sa špecializuje na výrobu kvalitných objemových a jadrových krmív, na výrobu krmnej repy, zemiakov a hustosiatych obilnín na pestovanie ľanu. V roku 1956 sa v obci prevádza dosocializácia a tak JRD až na pár roľníkov sa stáva celoobecným. 

K prvým družstevníkom sa pripája : Rodina Vošková, Ján Ujacký, Rodina Volčková-Lukačková,Helena Malegová, Rodina Rohaľová-Drutarová, Rodina Rohaľová-Rohaľčinová, Rodina Bednárová-Kocúrová, Michal Reviľak-Dančak, Ján Sidor-Požičko, Michal Šveda-Juhas, Rodina Pavličová, Rodina Malegová, Rodina Refiľakková-Lešenková, Ján Šveda-Šur, Rodina Rohaľová-Zuzinová, vd.Anna Buliščáková, vd.Anna Sidorjaková-Hirkalová, Rodina Čulaková, Rodina Vošková-Popiková, Ján Buliščak-Demko, Michal Volčko-Kovaľ, Juraj Sidor-Punik, Jozef Gužik, Ján Bobalik, Jozef Jurič, Ján Rejda, Rodina Onuferová, Ján Šveda-Kovaľ, Michal Rejda, Rodina Džundová, Jozef Karaffa, Andrej Ščurok, Rodina Džundová, Jozef Onufer, Rodina Malegová, Michal Tulenko-Husár, Rodina Rohaľová-Bednárová, Juraj Karaffa, Michal Brezovský.

I keď kolektivizácia sa vodila v ťažkých a zložitých podmienkach, jej zrod a postupné dospievanie ukázali, že to bola cesta správna a v prospech malých a stredných roľníkov. Neskoršie sa JRD Lukov spojilo z Malcovom a Lenartovom a neskoršie k ním pribudla aj obec Snakov, Hrabské, Livov, Livovská Huta. Družstvo Malcov na začiatku malo 1287 ha poľnohospodárskej pôdy z toho 762 ha ornej pôdy. Ale v roku 1984 už hospodárilo na výmere 4 011 ha p. p. z toho 977ha o. p.. Podobne rástli aj stavy hospodárskych zvierat. V roku 1961 družstvo chovalo 515ks. MO ale v roku 1984 už 1639.Z toho stav kráv v roku 1961 bol 215 ale v roku 1984 už 635 kusov. Podobne rástla aj dojivosť. V roku 1961 bola dojivosť 1418 litrov ale v roku 1983už 2433 litrov. V roku 1961 družstvo ešte nechovalo ovce, ale v roku 1984 už malo 2 072ks. Podobne, ale opačné to bolo z chovom ošípaných. V roku 1961 družstvo chovalo 365 ks. ošípaných, ale v roku 1980 z dôvodu ekológie zdroja pitnej vody sa chov zlikvidoval. Úspechy družstvo dosahovalo aj v rastlinnej výrobe. Tak napr. priemerný výnos z ovsa z ha v roku 1976 bol 8q ale v roku 1983 už 22q, u jačmeňa 1975 10q 1983 22q, pšenica. V roku 1975 18q, ale v roku 1983 31q, zemiakov v roku 1975 108q, v roku 1983 170q. Podobne rástol aj počet pracovníkov a platy. V roku 1965na družstve pracovalo 164 pracovníkov s priemerným platom 808 Kčs ale v roku 1983 už 496 pracovníkov z platom 2471 Kčs. S rastom výroby rastie aj ekonomika. V roku 1961 výkony družstva predstavovali 2 milióny 800 tisíc ale v roku 1983 už 10 miliónov 300 tisíc. Podobne rastie aj rentabilita. V roku 1961 družstvo vyprodukovalo stratu 498 tisíc korún ale v roku 1983 už zisk 2 milióny 200 tisíc. Za vynikajúce výsledky JRD ale aj najlepší pracovníci dostali viaceré ocenenia.. Tieto dobré výsledky neprišli sami od seba, ale na nich sa podieľali konkrétni ľudia:

V roku 1963 JRD Lukov pracovalo pod vedením : Michal Šveda – predseda, Juraj Klepač – ekonóm, Anna Šoltysová – účtovníčka, Michal Džunda – pokladník a mechanizátor, Ján Rohaľ – zootechnik, Mikuláš Klepač -agronóm, Ján Rejda a Ján Voška – skupinári Juraj Ščurok – vedúci stavebnej skupiny, Jozef Ščurok -hospodár JRD

Dlhoročnými dojičkami na družstve boli sestry Anna Rohaľová a Mária Kravcová, pri kravách pracovali aj manželia Tulenkovi a Rohaľovi. Prvými kŕmičmi ošípaných boli Ján a Helena Reviľakovi. Pri ošípaných pracovali aj Michal Volčko-Pirnak a Ján Klepač. Sliepkam sa venovali manželia Džundovci. Veterinárnu službu na družstve zabezpečoval MVDr. Babilonský a veterinárny technik Ján Steranka.

Dlhoročnými traktoristami bol Mikuláš Karaffa, Juraj Jankiv a Juraj Rohaľ-Spolkar. Ako kočiš na družstve pracoval Ján Reviľak-Praceľ, Jozef Klepač, Peter Mikita, Michal Kraveca Adam Rohaľ-Kravec.. Na poli pracovali Michal Valkuvčak, Ján Šoltys, Vasiľ Jankiv, Juraj Rohaľ, Anna Ratvajová, Mária Ratvajová,Anna Dorošová, Mária Ščuroková, Helena Šoltysová, Mária Džundová, Mária Rohaľová-Spolkarová, Anna Jaščurová, Terézia Ševčíková, Mária a Anna Džmurové, Zuzana a dve Márie Klepačové. V stavebnej skupine pracovali Juraj Ščurok, Jozef Ščurok, Ján Reviľak. V opravárenskej dielni pracoval Ján Kantor, Michal Tulenko. Družstevným kováčom bol Ján Šveda. (Poznámka autora: Uvádzam len mena tých družstevníkov, ktorí vstúpili do JRD medzi prvými.) Družstevníci mimo rastlinnej a živočíšnej výroby nezabudli ani na investičnú výstavbu. Svojpomocne si postavili vtedy najmodernejšiu štvorradovú maštaľňu, jedinú v Prešovskom kraji, ktorá stojí dodnes, žiaľ prázdna. Prázdna je aj ošipáreň, maštaľ pre odchov HD, maštaľ pre kone, pivnice, stodoly, silážne jamy, opravárenská dielňa, kováčska dielňa. Využíva sa len sklad obilia a čiastočne aj administratívna budova. S výstavbou JRD sa modernizovala aj obec. Postavila sa asfaltová cesta, mosty na Veneciu, opravil cintorín, postavila sa elektráreň a pekáreň, budova predajne Jednoty, opravila sa základná a materská škola. Máloktorá obec sa môže pochváliť, že už v 50-tych rokoch mala materskú školu. V Lukove to bola skutočnosť a prvou učiteľkou bola Mária Klepačová. V obci bolo kino aj knižnica a dlhé roky dobre prosperoval divadelný súbor pod vedením Mikuláša Rohaľa.

O pokračovanie tejto tradície, ale v oblasti spevu sa už pár krát pokúsil náš rodák Ivan Sidor, vynikajúci pedagóg a šíriteľ ukrajinskej a rusínskej piesne, známy aj mimo nášho okresu. Žiaľ pre lenivosť našej mládeže sa to nepodarilo. Na druhej strane dobré meno nám robí známa hudobná skupina „Spievajúca rodina Reviľakovcov“, ktorých pozná okres, kraj, Slovensko, ale aj zahraničie, najmä USA.

V roku 1962 Lukov zasiahol veľký požiar. Zhorel dom vd. Anna Ratvajovej, Jozefovi Voškovi-Popikovi, Michalovi Čulakovi, vd. Anne Sidorjakovej, Jozefovi Buliščakovi a Mikulášovi Buliščakovi. Požiar vznikol od blesku v čase, keď ľudia boli na poli.

V obci dnes aktívne pracujú hasiči, poľovníci a a Jednota dôchodcov. V obci sa narodilo aj mnoho šikovných remeselníkov, Stolárčine sa venoval Vasiľ Klepač a Jozef Džunda, kolárstvu Juraj Klepač, kovačstvu Michal Volčko, Ján Šveda a Michal Ščurok, krajčírstvu Peter Džunda, Juraj Karafa a Juraj Reviľak-Fecko, mäsiarstvu Juraj Rohaľ a Michal Reviľak-Praceľ. Títo majstri robili dobré meno obci ale aj mimo obce.

Neviem si predstaviť život na dedine bez obchodu a obchodníkov. V Lukove túto službu dlhú dobu poskytoval Vasiľ Reviľak-Lešenko, Vasiľ Maňko a Anna Švedová. Nezastupiteľné miesto na dedine má aj hrobár a starosta na svadbe. Túto činnosť zabezpečoval Michal Reviľak-Demčák Podobné potrebné služby v 30-tych a 40-tych rokoch zabezpečo vala aj pôrodna babička Anna Klepačová, ktorá v Lukove a okolitých obciach odrodila takmer dve generácie zdravých detí. Aká by to bola svadba alebo krstiny bez dobrých a veselých „svašiek“, ktoré varili, spievali a prekyp ovali dedinským humorom. U nás túto povinnosť plnili tety Bobaliková, Buliščaková, Fecková, Džundová-Chomová a Lukačková, ktorá sa 13.júla 2006 dožila 100 rokov. Dlhoročným poštárom v obci bol Juraj Džunda-Choma a cestárom Michal Mikita-staručky.

V Lukove dlhú dobu mala sídlo aj autodoprava Lesného závodu Bardejov. Medzi jej dlhoročných vodičov patril najmä Ján Ratvaj, Michal Brezovský, Jozef Ševčík, Jozef Džunda, Ján Jaščur. Títo vodiči často brigádnicky vypomáhali miestnemu JRD pri žatve a zvážaní sena a slamy.

V obci dnes existuje gréckokatolická a pravoslávna cirkev. Majú svoje samostatné chrámy a potešiteľné je, že veriaci sa navzájom tolerujú, nerobia si napriek, žijú v mieri a pohode a to platí aj o oboch kňazoch.

O zlepšujúcej sa životnej úrovni našich občanov svedčia postavené domy, nadobudnuté vzdelanie, ošatenie, vybavenie domácnosti, družstevné rekreácie, výlety a zájazdy za socializmu.

Prvé auto v Lukove vlastnil Juraj Rohaľ-Spolkar. Bol to Spartak, stal 28 885 Kčs a kúpil si ho už v roku 1956. Druhým vlastníkom auta bol tiež družstevník Mikuláš Karafa, vlastnil Škodu 110 L. Tretím vlastníkom bol Ján Ratvaj, vodič Lesného závodu a vlastnil Škodu, štvrtým vlastníkom auta bol Jozef Ševčik, tiež vodič Lesného závodu, tiež vlastnil Škodu. Piaté auto Mosviča mal Vasiľ Klepač, stolár. Pokrok nastával aj v občianskych obradoch.

Prvú občiansku svadbu mal Peter Džunda a Mária Bobaliková, druhú Zolo Daniš a Irena Rohaľová-Spolkarová, tretiu Jozef Ševčík a Terézia Ševčíková. Prvé občianske pohreby mali bratia Jozef, Juraj a Vasiľ Klepáčovci.

Život v Lukove nezanikol ani po roku 1990. Lukovčania ako vždy, sa vžili do danej reality a začali sa starať o seba a svoju obec aj napriek tomu, že mnohí stratili prácu, najmä na JRD , ZŤS i v JASE, ale aj ďalších podnikoch.

Po roku 1990 si občania zvolili za starostu obce Jozefa Ščuroka, ktorý potom zotrval v tejto funkcií až do roku 2002. Počas doby jeho zotrvania vo funkcii starostu obce bola v obci uskutočnená rekonštrukcia elektrickej siete,bola urobená regulácia miestneho potoka, cez obec, bol položený asfaltový koberec po hlavnej ceste z Malcova, postavil sa most cez Topľu do časti obce Venecie.

7. júna 1991 Prijal starosta obce Jozef Ščurok na OcU štátnu delegáciu na čele s vtedajším prezidentom ČSFR Václavom Havlom a ministrom kultúry SR za účasti zástupcov Gréckokatolíckej a Pravoslávnej cirkvi za účelom usporiadania vzťahov medzi týmito oboma cirkvami.

Lukov nepoložili na kolená ani dve po sebe nasledujúce povodne, ktoré na majetku obce i občanov spôsobili miliónové škody . V krátkom čase opravili mosty, koryto Tople. Za doterajšie práce, ktoré po roku 1990 boli urobené v prospech obce, treba poďakovať minulému a súčasnému vedeniu obce. Oceniť treba najmä prácu starostky Ing.Jozefíny Kramarovej, ktorá má veľké zásluhy na dokončení domu smútku, rekonštrukcii budovy starého kina, výstavbe nového mosta k domu smútku, vyčistení obecného potoka a hlavne dokonale zabezpečila v krátkom čase opravu a uloženie asfaltového koberca na miestnej komunikácii v dĺžke takmer 2 km. Starostka dobre využíva aj prácu nezamestnaných v rámci aktivačných prác, kde v tomto období pracuje 61 ľudí, čo vidno aj na poriadku v obci. Ako sa vyjadrila, sama by túto náročnú prácu nezvládla a preto si vysoko cení aj prácu poslancov obecného zastupiteľstva.

Za tieto výsledky na základe návrhu ZO Jednoty dôchodcov Slovenska v Lukove bol okresnou organizáciou Únie žien Slovenska za spoluúčasti Obvodného úradu, Hornošarišského osvetového strediska, Bardejovskej televízie a Slovenského červeného kríža v Bardejove bol starostke udelený titul „Žena roka 2008“ v oblasti verejnej správy a samosprávy.

V súčasnosti sa v obci nachádza 588 a z toho je 223 rómov. Ako štatistika uvádza v Lukove teraz žije 223 rómskych spoluobčanov. V roku 1933 tu žili len tri rodiny , rodina Juraja Bilého, Jána Bilého a Vasiľa Bilého. Neboli s nimi žiadne problémy. Každý z nich pracoval. Dnes tomu už tak nie je. Obec sa snaží pre nich vytvárať rovnocenné podmienky, no podávaná pomocná ruka nie je vždy prijímaná s ochotou. Vidno to na spolunažívaní, poriadku na osade, osobnej hygiene, plnení si občianskych povinnosti, kultúre a školskej dochádzky detí. Za posledné roky sa do osady postavila nová asfaltová cesta, železná lávka cez Topľu a najmä 19 bytov.

V roku 2010 tesne pred Veľkonočnými sviatkami 29.marca po 14 . hodine Lukov zažil ďalšiu tragédiu, keď Jánovi Bobalíkovi zhoreli hospodárske budovy. Požiar poškodil aj suseda Miroslava Brenišina, ktorému zhorela dreváreň a plot a susedovi Ivanovi Klepačovi požiar poškodil opláštenie domu. Na hasení požiaru sa zúčastnili tri striekačky z Bardejova. Táto tragédia však ukázala aj na vážne nedostatky v preventívnej požiarnej ochrane.

Pokiaľ obec aj naďalej sa bude starať o dobré životné podmienky občanov, nemusí mať obavu o svoju budúcnosť.